Max Rumanský’s fictive universe comprises (thus far) four series. Chronologically they begin with the cycle Falling Veil (Thesis), followed by Mistlands, Raining Concrete, and Bloodless. The motif of Tears begins to surface in the group of works called Falling Veil, again it appears in Bloodless, and it is an accompanying phenomenon in the given stages of the universe. Tears are nourishment, drug, transporter, and punishment for consumption. They have come into being as “the results of experiments leading to a more effective system” (Thesis by Max Rumanský: Padajúci závoj (Falling Veil), VŠVU, 2022).

Max’s painting is figural, anchored in a world that is created in each of the stages from ruins, underground spaces, car parks, sewers, metro stations… Kei and Veil, the main characters, are guides and heroines of the paintings, who appear in the rubble of the fictive city. In genre terms we can class the images as street scenes. On the one hand they make an impression of civic life, but their atmosphere is toxic, to the point of surreality.
The artist’s painting style becomes gradually freer. In the final (thesis) series of Falling Veil the ruins disappear, with the urban environment now seen in outline, suggested by lines of glazing; the painting is done fluently, and figures emerge from spaces flung out casually. We are drawn into the story of the images, we cease to be viewers. We become participants in the plot…

The episodes are composed from memory; manga inspiration plays an important part, as do medieval and renaissance painting influences. Characters are set in a space that is a kind of stage. Background is important, its monochrome surface is a basic component of the painting. From this Max, in a manner all his own, with delicate touches, removes its attributes and creates a space that is sensed more than colour-constructed. A factor which then becomes important is dim luminosity and a light that is not a reflection of nature, nor is it illumination of the scene, but something more like the glow of a light bulb.

A further significant element, taken mainly from manga, is sequencing. Max’s compositional solutions seem to be a succession, or a cut-out from manga notebooks. At the same time, they bring to mind Old Master compositions that blend in a peculiar matter with Slovak modernism, and El Greco, and the manga drawing style Shonen. Painting thus becomes a Tolkienesque “Journey there and back again”, in the sense that manga was inspired by western influences when it first emerged, but Max has brought manga back full circle to the Slovak and European painterly context. He does this not by recalling a Japanese poster in the visuality of his paintings, rather he evokes Slovak modernism, dimly lit by the display of a computer screen. / Matej Fabian

Maximilián Rumanský (1997) is a graduate of the 3AEM Studio of the Academy of Fine Art and Design in Bratislava (2023). He completed his baccalaureate under the guidance of Rastislav Podhorský
and Martin Špirec. He has had a solo exhibition in Bratislava’s Flatgallery, Raining Concrete (2023), and his work has also appeared in several group exhibitions, including Rozptyl (2023).

Fikčné (fiktívne) univerzum Maxa Rumanského tvoria (zatiaľ) štyri série. Chronologicky sú zoradené od diplomovej práce Falling Veil a nasledujúcich cyklov Mistlands, Raining Concrete a Bloodless. Motív sĺz (Tears) sa začína vynárať už v skupine prác Falling Veil, opäť sa objavuje v rade Bloodless a je sprievodným javom uvedených etáp univerza. Slzy sú potravou, drogou, transportérom alebo trestom za ich konzumáciu, vznikli „ako výsledok experimentov vedúcich k efektívnejšiemu systému.“ (Diplomová práca Maxa Rumanského: Padajúci závoj, VŠVU, 2022).

Maxova maľba je figurálna, zakotvená vo svete, ktorý je tvorený ruinami, podzemnými priestormi, parkoviskami, kanalizáciou alebo stanicami metra. Kei a Veil – hlavné postavy – sú sprievodkyňami, hrdinkami malieb, zjavujú sa v troskách fiktívneho mesta. Obrazy môžeme žánrovo zaradiť medzi pouličné scény. Pôsobia civilne, ale ich atmosféra je toxická, až surreálna.

Rukopis autorovej maľby sa postupne rozvoľňuje, v poslednej – diplomovej sérii Falling Veil sa ruiny strácajú, mestské prostredie je „len“ kresbovo, lazúrnou linkou naznačené, maľba sa správa fluidne, figúry vystupujú z ľahko nahodených priestorov. Do deja obrazov sme vťahovaní a prestávame byť divákmi. Stávame sa účastníkmi deja…

Príbehy sú komponované spamäti, významnú rolu zohráva inšpirácia mangou, ale aj stredovekou – renesančnou maľbou. Postavy sú vsadené do priestoru, ktorý je akýmsi javiskom. Dôležité je pozadie. Jeho monochrómna plocha je základnou zložkou obrazu. Z nej Max sebe vlastným spôsobom – jemnými zásahmi odoberá jej atribúty a vytvára priestor, viac tušený ako farebne budovaný. Významným faktorom sa stáva priesvit a svetlo, ktoré nie je reflexiou prírody či ožiarením scény, ale viac pripomína jas obrazovky.

Ďalším dôležitým prvkom prevzatým hlavne z mangy je sekvencia. Maxove kompozičné riešenia obrazov sú akoby sledom alebo výrezom z kreslených zošitov, zároveň pripomínajú staromajstrovské kompozície, kde sa zvláštnym spôsobom mieša slovenská moderna, El Greco a kresliarsky štýl Shonen. Maľba sa tak stáva tolkienovskou „Cestou tam a zase naspäť“ najmä tým, že manga sa pri svojom vzniku inšpirovala vplyvom západu. Max ju naopak vťahuje späť do slovenského či európskeho maliarskeho kontextu, a to tým, že vizualita jeho malieb neodkazuje na japonský plagát, ale skôr na slovenskú modernu podsvietenú dispejom monitora. / Matej Fabian

Maximilián Rumanský (1997) je absolventom ateliéru 3AEM Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (2023). Bakalárske štúdium absolvoval po vedením Rastislava Podhorského a Martina Špirca. Samostatne vystavoval v bratislavskej Flatgallery, Raining Concrete (2023) a na viacerých skupinových výstavách, napríklad Rozptyl (2023).